Nájsť recept na šťastný, fungujúci vzťah je v dnešnej dobe zaťažkávajúcou skúškou. O to viac, ak do rodiny pribudnú deti. „Po ich narodení rodičia zabúdajú na to, že sú aj manželmi, partnermi, že majú pestovať svoj vzťah,“ tvrdí psychologička Silvia Érséková. V našom rozhovore sme ale zašli aj ďalej. Konkrétne do situácií, keď partneri spolu žiť viac nedokážu. Aké to môže mať dôsledky pre ich dieťa … ak vôbec?

Sú dnešné tridsiatničky a štyridsiatničky iné v porovnaní s predchádzajúcimi generáciami žien?

Vnímam to tak, že sú iné. Sú viac ovplyvnené trendami, sociálnymi médiami aj tlakom spoločnosti. Paradoxne, práve tieto vplyvy spôsobujú väčšiu neistotu vo výchove detí, keď sa príliš nespoliehajú na vlastný úsudok a inštinkty. Majú naštudované knihy, vyznajú sa v teóriách výchovy detí, ktoré sú často protichodné. Skôr sa riadia názormi iných a menej počúvajú seba – svoje potreby a pocity. V dnešnej spoločnosti je nutné dať do rovnováhy slobodu, ktorú deťom ponúkam, s pravidlami a hranicami, ktoré sú pre ich vývin rovnako nevyhnutné.

Čo má zásadný vplyv na pozíciu otca v rodine?

V prvom rade skúsenosti a zážitky muža zo svojej pôvodnej rodiny. To, aké mal vzory vo svojom detstve, ale i jeho osobnosť, temperament, predstavy a očakávania. Jeho pozíciu ovplyvňuje taktiež vzťah s partnerkou/manželkou – rozdelenie úloh vo vzťahu, aj vo výchove detí. Otázka je, nakoľko my ženy dovoľujeme mužom byť mužmi, priniesť do výchovy detí aj mužský princíp: disciplínu, výkony, posúvanie vlastných hraníc, fyzickú silu, humor a hravosť.

V čom spočíva základná rola otca?

Muž je ochrancom rodiny. Zabezpečuje, aby rodina prežila. Po narodení dieťaťa vytvára pohodu a bezpečie pre ženu a dieťa. Otec je ten, ktorý si má prirodzene vybudovať autoritu a rešpekt pred synmi. Ukazovať im, ako byť mužom, naučiť ich vytrvalosti a trpezlivosti. On ich vedie k tomu, aby niečo vydržali, aby sa vedeli brániť a ochraňovať iných. Otec sa hrá s deťmi tie dravejšie alebo „agresívnejšie“ hry a športy. Vedie ich k výkonom, spolu so ženou nastavuje pravidlá a dbá o och dôsledné dodržovanie.

Dcérkam zas prináša vzor toho, ako by sa k nim muži mali správať. Ukazuje to nielen správaním voči nim, ale aj svojím správaním k žene, partnerke. Otec je ten, ktorý buduje pozitívny sebaobraz dievčatka – aby sa cítila ako žena, považovala sa za atraktívnu a schopnú.

Obidvaja rodičia majú pri výchove svoje nezastupiteľné miesto. Čo robiť, keď otec v rodine chýba?

Pokiaľ otec v rodine chýba, no trávi s deťmi pravidelne čas aspoň počas víkendov, tak môže plniť svoju úlohu. Ak otec úplne chýba, tak mužský princíp do výchovy môže priniesť iný muž, s ktorými deťmi pestujú intenzívne vzťahy. Môže to byť krstný otec, strýko, ujo, starý otec alebo aj učiteľ či tréner.

Aké môžu byť dôsledky vyrastania dieťaťa bez otca?

Skúste sa zamyslieť nad tým, čo ste od svojho otca dostali? Aké máte na neho spomienky? Čo ste sa od neho naučili, a čo vám chýbalo? Sú prípady, keď je otec fyzicky prítomný v rodine, ale nezapája sa do výchovy a neposkytuje deťom to, čo potrebujú. Môže chýbať ten mužský vzor pre dievčatá a pre chlapcov. Často sa to odráža v partnerských vzťahoch. Preto je dôležité mať aspoň iných príbuzných mužského pohlavia, ktorí môžu ísť deťom príkladom.

Môžu byť mužské vzory potrebné pre vývoj dieťaťa prevzaté aj od iných mužských elementov v rodine či okolí?

Áno, záleží od kvality vzťahov. Dieťa môže mať rešpekt voči učiteľovi, trénerovi či strýkovi a môžu spolu tráviť čas inak, než by trávilo s mamou- ženou.

Čím sa líši vnímanie matky a otca očami dieťaťa? Je pravda, že otec je ten zábavnejší, ale zároveň i väčšou autoritou?

Autoritu si budujeme všetci – naším prirodzeným vyžarovaním, slovami, postojom a hlavne skutkami. Môžeme byť láskaví a trvať na dodržiavaní pravidiel. Máme byť primerane prísni a spravodliví bez ohľadu na pohlavie. Máme venovať našim deťom 100%-nú, ničím a nikým nerušenú pozornosť. V rámci zdravých vzťahov prirodzene sa zaujímame o dieťa a podporujeme ho. Muži majú racionálnejší prístup, môžu sa nám javiť praktickí, ponúkajúci logické, jednoduché riešenia. Vedia byť prísni, no situáciu tiež dokážu nadľahčiť. A to je dôležité. Netreba brať všetko smrteľne vážne. Hravosť, zábava a humor môžu aj majú byť súčasťou výchovy. Ženy sú tie viac emocionálne, ktoré všetko prežívajú, chcú deti chrániť pred všetkým, radia, učia. Muž sa vie uvoľniť a hrať sa s deťmi ako dieťa. Oba prístupy sú dôležité a samozrejme ideálne je, ak sa kombinujú.

Čo by dieťa v rodine malo, respektíve nemalo vidieť? Sú hádky rodičov pre detské oči v poriadku?

Samozrejme, naše partnerské problémy alebo problémy v sexuálnom živote nebudeme rozoberať pred deťmi. Ani nebudeme s nimi riešiť témy, ktoré môžu narušiť ich základný pocit istoty a bezpečia. Násilie, zneužívanie, týranie, zanedbávanie, psychické ubližovanie by nemal zažiť nikto.

Hádky nezničia deti, pokiaľ nie sú plné násilia. Ak dieťa vidí svojich rodičov sa hádať, a potom aj udobriť, tak dostane dôležitú lekciu do života. Naučia sa, že môžu mať iný názor ako ich blízky, môžu sa dokonca dostať do konfliktu, ale vidia aj to, ako sa to rieši, ako sa robia kompromisy, že sa dokážeme ospravedlniť a ospravedlnenie aj prijať. Učíme ich dôležité sociálne zručnosti.

Ako sa má zachovať rodič, väčšinou muž, ktorý zostane po rozvode bez detí? Ako sa s tým má vyrovnať?

V prvom rade je nevyhnutné dať sa dokopy. Po rozvode to potrebuje žena aj muž. Rozvod je stresujúca situácia, dotýka sa nášho vnímania samých seba, nášho sebavedomia, môžu sa nám rozpadnúť ideály a vyplávať na povrch silné pocity krivdy, sklamania, hnevu, ľútosti a pod. Treba sa zamerať na seba, spracovať rozvod, hoc aj s pomocou. Bez toho sa muž ani žena nedokážu dostatočne koncentrovať na výchovu detí a komunikovať spolu aspoň neutrálnym tónom pred deťmi. Odporúčam hľadať pomocníkov, nechcieť všetko zrazu riešiť sám.

No čo robiť v prípade, ak mu žena deti nechce „požičiavať“ na návštevy? Alebo mu neustále vyčíta, že je zlý? Tých situácií, s ktorými sa musí otec po rozvode vyrovnať, sú tisíce.

Za tým, prečo žena nechce púšťať deti k ich otcovi môže byť niekoľko dôvodov. Určite však neprospeje deťom, ak ich použijú pre manipuláciu s druhým človekom. Dieťa nemá byť hromozvod. Ono miluje oboch rodičov. Ak sa jeden alebo druhý budú pred deťmi vyjadrovať škaredo o otcovi alebo mame, vyvolávajú v deťoch obrovské pocity viny. Deti túžia tráviť čas aj s mamou aj s otcom. Ak od mamy neustále počúvajú aký je otec zlý a nemožný, tak sa budú cítiť zle za to, že chcú byť s otcom. Nepleťme deti do našich vzťahových vecí. Na tú psychológovia, koučovia, terapeuti.

Mali by rodičia vydržať v manželstve za každú cenu takzvane kvôli deťom? Predstierať, že sa majú radi, aj keď to už neplatí?

Nemyslím si. Som však presvedčená, že na vzťahu sa dá pracovať. Je to náročná práca a vyžaduje si to predovšetkým prácu na sebe – poznať seba, svoje potreby, hodnoty, skryté túžby, spracovať krivdy z detstva a pod. Po narodení detí rodičia zabudnú na to, že sú aj manželmi, partnermi, že majú pestovať svoj vzťah. Manželstvo ani partnerstvo nefunguje samé od seba – je to aj o tom, že trávite spolu čas bez detí a neriešite vtedy deti, vážite si jeden druhého, máte neustále pred očami, prečo ste sa do seba zamilovali, máte spoločné koníčky, otvorene komunikujete a pracujete na sebe. Veď manželstvo nekončí rodičovstvom.

Pokiaľ dieťa vyrastá v rodine, kde sú hádky na dennom poriadku, napätie sa dá krájať alebo musí chodiť po špičkách, aby sa nič nestalo, nezažíva pocit istoty a bezpečia. Dieťa vidí, ako pár funguje, a odnesie si tento vzor do života. Má to potom vplyv na jeho partnerské vzťahy v budúcnosti.

Nezabúdajme, že my nekomunikujeme len slovami, ale aj neverbálne – a dieťa to vníma. Môžete mu hovoriť, že všetko je v poriadku, ale ono cíti, že nie je a môže byť z toho zmätené.

Za rozhovor ďakujeme Mgr. Silvii Érsekovej, vyštudovanej psychologičke a poradkyni, ktorá vedie svoj portál odetoch.sk.
Viac zaujímavých článkov môžete nájsť na našom blogu.